Keď je zima aj so snehom 

Vraví sa, že niekedy je menej viac. No niekedy je viac… stále viac a možno je to tak lepšie. Popravde sa v tomto tvrdení odrážam od nášho posledného teambuildingu, ktorého ansámbel tvorili premiérovo až štyri tímy Telegrafie – obchod, marketing, ERP a IT. Dvojicu prvenstiev dopĺňa aj fakt, že sme prekročili hranice Slovenska a navštívili poľské kúpeľné mestečko Krynica, kde bola zima stále zimou. Čo bolo veľmi žiaduce, pretože sa išlo lyžovať.

Vitajte v Bóbrlandii

Itinerár naštudovaný, autá pridelené, spoločná fotka pred odjazdom urobená. Stačilo zadať súradnice do GPS a výlet do Bóbrlandie sa mohol začať. Rád by som napísal niečo aj o ceste, ale vzhľadom na to, že sme sa (tiež premiérovo) nezastavovali na pumpe, nie je veľmi čo opisovať. V našom aute taká klasika – vpredu hudba, vzadu rozhovory, či už pracovné alebo tie príjemnejšie o deťoch.

Cesta však ubehla rýchlo a našou prvou zastávkou bola reštaurácia, respektíve kaviareň v centre cieľovej destinácie, kde sme doplnili energiu kofeínom a sacharidmi.

Po pauze sa dostalo na jemnú „sociálnu segregáciu“. Pretože aj keď je zima, sneh a výborné podmienky na lyžovanie, nie každý to vie… a my predsa nikoho nútiť nebudeme. Naše cesty sa preto na pár hodín rozišli. Kým väčšina sa presunula na svahy, kroky niektorých z nás smerovali na neďalekú vyhliadkovú vežu. Nebojte sa však – neskôr sme sa opäť spojili a tím budovali až do konca akcie.

Zjazdovky, vyhliadka a dočasná segregácia

Začnem lyžiarmi. To bude trošku freestyle, pretože ja osobne som sa nachádzal v druhej skupine. Čo viem je, že na zjazdovku sa dostali aj kolegovia, ktorí na lyžiach buď ešte nestáli, alebo si chceli oprášiť svoje dávne schopnosti. Mysleli sme však na každého, a preto bol zabezpečený inštruktor, ktorý vysvetľoval základy a dozeral na pokroky.

Zatiaľ čo niektorým to išlo celkom dobre, u iných to vyzeralo, akoby ich gravitácia ťažila o niečo viac. Ale možno len chceli vyvolať potrebu pomoci a získať tak pozornosť (a dotyky) pohľadného inštruktora. Každopádne – až na jeden pád to bolo takmer bezpádové. Stále veľmi dobrá bilancia.

Druhá skupina – turisti. Aj keď neviem, či nás tak nazvať, pretože trasa bola prekvapivo nenáročná. O to viac však ponúkala zábavu, energetické zastávky a snehové výzvy. Výstup hore prebehol hladko, na vrchole sme si všetko dôkladne zdokumentovali a čakalo nás ešte 216 schodov na 36-metrovú vyhliadkovú vežu. Výhľad bol skvostný – Poliaci naozaj vedia, ako využiť svoje hory.

Po všetkom tom kochaní prišiel hlad, ktorý sme vyriešili obedom priamo pod vežou. Späť sme sa vydali inou cestou, aby to bolo pestrejšie. Dole kopcom to však bolo náročnejšie – nevhodná obuv ma donútila k opatrnosti, zatiaľ čo kolegyne vybavené mačkami na topánkach zvládali zostup s ľahkosťou. A samozrejme, nechýbali ani lietajúce snehové gule.

Skutočný teambuilding

Na ubytovanie sme dorazili skôr ako lyžiari. Po ubytovaní a večeri prišiel voľný program – každý si mohol vybrať podľa chuti. Prechádzka mestom, bazén, sauna alebo jednoducho oddych pri pohári piva. Každý po svojom, ale stále spolu.

Až kým neodbilo 21:00 a neotvorili sa dvere do VIP salónika. Tam sme už boli všetci pokope. Hudba, nápoje, biliard a zaujímavé dianie vo vedľajšej miestnosti, kde prebiehala disko párty pre všetky vekové kategórie. Úsmevné pozorovanie, no my sme sa sústredili na vlastný program.

Biliard vystriedali spoločenské hry – Activity a jedna hra, ktorej názov radšej nezverejníme. Športový duch nechýbal a výsledok? Vyhral som. Teda spolu s tímovým partnerom, po presune hry na hotelovú izbu po polnoci – pretože dohrať sa musí.

Deň druhý

Ráno prišlo rýchlo – ako to už býva. Sprcha, raňajky a káva nás pripravili na nový deň, ktorý sa niesol v pokojnejšom, rekreačnom duchu. Naším cieľom bol chodník korunami stromov pri Krynici.

Cesta k nemu viedla lanovkou takmer priamo z parkoviska, takže o námahu nebola núdza. Naopak – priestor na oddych a vychutnávanie výhľadov. Spoločná fotka, mráz na fúzoch a bolo jasné, že je čas ísť dole.

Už len dve zastávky

A potom už smer domov. Teda takmer. Ešte dve zastávky – obed u poľských susedov, ktorý stál za to, a krátka kávová pauza v Bardejove.

Potom už len posledné kilometre. Trochu unavení, no myšlienkami stále na zasnežených svahoch. A keďže sme si tentoraz trúfli aj za hranice, kto vie… možno nabudúce posunieme latku ešte vyššie.

Každopádne – bolo to viac. A v tomto prípade platí, že viac bolo naozaj viac.

Článok napísal

Róbert Jakab

Róbert je ako pohyblivá fotografia – pretože je video. Zachytáva 60 snímkov za sekundu, takže keď sa niečo udeje, on to zaznamená. Pracuje na menších videách aby raz natočil večerný film… a potom jeho pokračovanie. Telegrafia 2: Opičia sila